ROZPOMÍNÁNÍ (slovensky)

 

<br/><a fhref="http://i37.tinypic.com/hrwpb4.jpg" target="_blank">View Raw Image</a>

Roku 1975 počas neskorého leta som sa o desiatej večer vracal s rodičmi a dvoma susedmi autobusom z mesta. Keď sme už vystúpili, jeden zo susedov povedal: „Vidíte to?" - a prstom ukázal na starý židovský cintorín. Rozostúpili sme sa chodníku, aby sme lepšie vide1i a zistili sme, že nad cintorínom sa vznáša veľké svetlo. Svietilo asi dva až tri metre nad hrobmi. Pohybovalo sa pomaly, občas na chvíľu zastalo. Tma pred nami bola zvláštna, pripomínala ľahučký opar. Zrazu som zacítil niečo nepríjemné. Akoby sa mi niekto prehrabával vnútri hlavy a celým telom mi prechádzalo chvenie rôznej intenzity. Po určitom čase ostal z veľkého svetla iba malý bod, ktorý prudko nabral rýchlosť a stratil sa vo výške približne sto metrov nad horizontom. Od tohto večera som sa začal mimovoľne rozpamätúvať na mnohé udalosti zo svojho detstva a v rozpamätúvaní som sa dostával ďalej a ďalej. Veľmi som sa toho zľakol, no nikomu som sa nezdôveril. Po rokoch som však dospel k názoru, že sa so svojimi zážitkami podelím. Netúžim po sláve, preto prosím o anonymitu. A nie som ani blázon, moje IQ je 130. Viem to, lebo som absolvoval psychotesty, aby som sa uistil aj týmto spôsobom, že som duševne v poriadku. Na čo som si teda začal postupne spomínať ?
     Po "exkurzii" do najranejšieho detstva sa mi v mysli vybavil môj predchádzajúci život. Mohol by som to prirovnať k premietaniu filmu v kine. Videl som sám seba ako človeka, ktorý mal veľkú moc, no bol som strašne zlý. Dával som popravovať ľudí aj za najmenšie priestupky voči svojim príkazom. Vždy, keď som to urobil, vynútil som si na určitý čas autoritu, no odpor voči mojej vláde sa stupňoval a čas pokory mojich poddaných bol čoraz kratší. Napokon som už bol taký zlý, že sa ani nedalo byť horším. Raz sa moja manželka rozprávala s ktorousi ženou a dvoma mužmi. Podišiel som k nim a pocítil som hroznú bolesť, lebo ma zozadu niečím prebodli a potom ma bodali aj spredu. Po chvíli ma obklopila tma, bolesť pominula a ja som nesmierne ľahký vstal zo zeme. Videl som, ako sa moji vrahovia radujú a zároveň som zistil, že ma manželka podvádzala s mojím bratom, s ktorým sa tam objímala. Na zemi bol meč, chcel som ho schytiť, ale nemohol som. A vtedy som zbadal, že na zemi leží aj skrvavené nevládne telo a zhrozil som sa. Bol som to ja.

Potom sa v diaľke zjavilo svetlo a vedel som, že mám ísť k nemu. Zakrátko som sa ocitol pred súdom, kde mi premietli celý môj život, moje dobré aj zlé skutky. No zároveň som tam cítil takú lásku, s akou som sa nikdy predtým v pozemskom živote nestretol. A ďalšie skutočnosti si už pamätám hmlisto, no viem, že som sa dostal niekde, kde som dlho veľmi trpel. Časom som sa však ocitol v priestore, kde po utrpení neostalo ani stopy. Tu som mal za úlohu naučiť sa akési prikázania tak, že som sa musel s nimi úplne zžiť. Dostával som návody, ako riešiť všetky životné situácie, ako sa treba správať, aby som bol šťastný. Keď som už dosiahol vrchol poznania, prišla ku mne duchovná bytosť, ktorá ma vzala do ďalšieho prostredia plného radosti, veselia, dobrej nálady a šťastia. Všetci, ktorí sa tu nachádzali, si boli milujúcimi bratmi a sestrami. Tá krása tam sa nedá opísať slovami. Napriek tomu som však časom osmutnieval, lebo som cítil, že mám kdesi akési resty a že najšťastnejší by som bol, keby som si ich mohol vyrovnať. Keď som už nemyslel na nič iné, iba nato, dostal som povolenie, že môžem odísť. Odchádzal som cez akýsi lievik, no nielen ja, ale aj ďalšie duše. Odchod bol nepretržitý, podobne príchod tam. V lieviku som naberal na rýchlosti a postupne som sa od ostatných duší vzďaľoval. Onedlho som už letel sám. Rýchlosť sa ustavične zvyšovala a teplo sa vytrácalo. Zdalo sa mi, že som preletel miestom, kde som sa učil prikázania, aj tade kde som tak trpel. Keď už rýchlosť a chlad boli také veľké, že som si myslel, že ich nevydržím, pocítil som náraz, všetko okolo mňa bolo červené a ja som mal akési telo, ktoré som sa učil ovládať. Keď som ho už ovládol, opäť ma schytila nejaká sila a brala iná preč. Cítil som bolesť, chlad a čosi vlažné. Potom som zistil, že som v niečom zabalený a okolo mňa stoja postavy. Jedna z nich ma vzala do náručia a priložila k svojmu prsníku. Bola to moja mama. Hoci som nevedel rozprávať, zakrátko som všetkému, čo hovorili, rozumel, a rozumel som aj ich citom. Okolo ľudí aj nad ich hlavami som totiž videl akúsi jemnú žiaru a hneď som vedel, kto aký je a čo od neho môžem očakávať.
     Je vo mne uložených ešte veľa rôznych spomienok, no sú akoby v hmle. Viac ráz som sa už pokúšal do tej hmly vojsť, ale nikdy sami to nepodarilo.

ZDROJ

<br/><a fhref="http://i38.tinypic.com/2a014rp.jpg" target="_blank">View Raw Image</a>